Gifra - Cesta 2006
24. - 30.7. 2006 - Bobrov
Keď sme dostali prihlášky na Gifru - Cestu, bola som veľmi šťastná. Začala som si
baliť postupne všetky potrebné veci, ktoré som si chcela zobrať. Ako prvú som mala
zbalenú mp3ku, a mobil. Tieto veci som musela na moje veľké sklamanie vybaliť.
Tak som zbalila aspoň veľa teplých vecí, aby som tam nepomrzla.
A tak som sa teda dočkala prvého dňa Gifry - Cesty . Ráno som bola ako na ihlách,
bola som tak zdravo nervózna, veď som išla práve spoznávať nových ľudí, a mne
schopnosť prirodzene sa zaraďovať do kolektívu veľmi chýba aj „vďaka „ mojej
pesimistickej, niekedy až depresívnej povahe. Moje obavy však boli - ako vždy -
úplne zbytočne. Pri čakaní na vlak to bolo ešte také nemastné - neslané, ale vo
vlaku sa to už pomaličky rozbiehalo, takže keď sa pripojili aj východňári, zábave a
smiechu už nič nestálo v ceste. :o)
Po príchode sme boli , teda aspoň ja, mierne v šoku. Vedela som, že budeme bývať v
stanoch, a že budeme mať prírodné záchody, ale že to bude až tak „drsné", to som
naozaj nečakala... Po ubytovaní sme sa všetci stretli v kruhu, aby sme si vypočuli
kto je v akej skupinke, aký je denný program, a čo je vlastne témou tohtoročnej
letnej Gifry - Cesty. Téma bola CHUDOBA, a aj to bol dôvod, prečo sme veškerú
modernú techniku mali nechať doma...
Zo začiatku sa ťažko zvykalo, že na otázku „Koľko je hodín?" sme dostali odpoveď
„Veľa".
Počas nasledujúcich dní sme rána začínali nádherným budíčkom - zvoncom, ktorý sme
mali na konci všetci veľmi radi. Mne dokonca istý čas po návrate domov chýbal ten
nádherný zvuk kravského zvonca. Hoci neviem, či to bol kravský zvonec. :o)
V skupinkách sme čítali Sväté Písmo, hovorili sme o veciach, ktoré sme sa dočítali,
vytvárali sme (alebo sme sa aspoň snažili) vtipné programy, ktoré sme prezentovali
večer pri spoločnom programe, ktorý nasledoval po večeri. Samozrejme, že sme mali
aj voľný čas, počas ktorého väčšina z nás spala. Ja som však výnimka, a tak som
rozoberala životne dôležité témy v mojom živote so Stankou. Najčastejšie sme
kecali o vzťahoch, minulosti, prítomnosti, budúcnosti, viere, mojom stratení sa
Bohu, slzách, a o živote všeobecne... Veľmi mi to pomohlo, hoci si myslím, že
Stanka by aj inak trávila ten voľný čas. Vážim si, že ho prežila práve so mnou,
a práve takto.
Večer bol vždy nejaký vtipný program, ale jeden bol taký „vážnejší". Počas dňa sme
mali v skupinkách absolvovať určitú trať, počas ktorej sme plnili rôzne úlohy.
Pomocou splnených úloh sme dostali každý iné súradnice, ktoré určovali miesto, na
ktorom sa nachádzala nejaká dobrota. Každá skupinka našla niečo iné - horčicu,
chlieb, kečup, špekačky, nápoje a to najdôležitejšie na koniec( našla to práve moja
skupinka, ak sa nemýlim) - sladkosti!!! Jeden večer sme si vyšli na krížovú
cestu. Aspoň myslím, že to bola klasická krížová cesta. Čo si moja hlava
zábudlivá spomína, malo to všetko súvisieť s Chudobou. Dúfam, že tu nepíšem úplne
blafy....
No a prišiel ten hádam najsmutnejší deň - posledný deň na Gifre - Ceste. Raňajky
boli podľa mňa akési smutné, všetci mĺkvi, rozospatí.... Po raňajkách sa išiel
každý pobaliť. V mojom prípade to nebolo veľmi zložité - všetky veci boli
nepoužiteľne špinavé, a tak bolo jedno, či je niečo pokrčené, alebo nie, a či je
to na spodku ruksaku, alebo na vrchu... Len papierové veci som dala do zvláštneho
vrecka, aby neboli pokrčené. Nastal obed, rozlúčka s našimi vynikajúcimi pani
kuchárkami, ktoré nám po celý čas vždy navarili chutné jedlo v dostatočnom množstve
:o). Lúčenie, spev v autobuse, čakanie na „oravskú strelu", presun oravskou
strelou, ktorá išla akosi veľmi rýchlo, na to, že sme chceli ísť tak veľmi pomaly.
Rýchlik do Bratislavy nemeškal, do Košíc tiež odchádzali načas. Na moje veľké
sklamanie. :o) Vo vlaku to moje emócie nevydržali. Počas uplynulých dní som
prežila veľmi veľa, a pravdupovediac, tušila som, že to nemôže skončiť inak, ako
slzami. A tak sa aj stalo. Pod vplyvom udalostí, som sa prosto a jednoducho
rozplakala. A priznávam, že som sa za to veľmi hanbila, ale to už zachádzam asi do
veľmi veľkej hĺbky mojej duše. Plakala som a plakala, tak veľmi, že som si ani
nevšimla, že sme už v Piešťanoch(týmto pozdravujem sestru Filipu a všetkých
obyvateľov tak krásneho mesta ako sú Piešťany). Ani som sa nenazdala, a už ma dav,
ktorý sa medzičasom zmenšil, unášal von z vlaku. Bolo mi naozaj veľmi smutno
( opäť by to dokázala posúdiť Stanka, a ľudia, ktorí sedeli so mnou v kupé a
všimli si moje slzy veľké ako hrach :o).
A tak sa skončila Gifra - Cesta. Alebo sa len začala? Na túto otázku nech si
odpovie každý sám za seba... Som vďačná za jedno( možno to nebude práve jedno, ale
snaha sa cení, nie?) nášmu drahému Ockovi, že nám umožnil vo svojej nekonečnej
múdrosti stretnúť a spoznať nových ľudí, odhaliť opäť ďalší kúsok duše, podeliť
sa aj o nič, ukázať, že teraz je ten správny čas.... Ďakovať Pánu za všetko, čo
pre nás robí, hoci je to niekedy veľmi veľmi ťažké, bojovať proti samému sebe,
samej sebe a verte, že viem, o čom hovorím...
Tak nech sa nám všetkým darí napĺňať posolstvo Kristovej lásky!!! Radosť
Rozdávaním Rastie!!! :o)
Katka