Nájsť potešenie v niečom na pohľad trpkom, ale cnostnom? Hľadať Pána v iných, v službe iným? Zmeniť smer a vydať sa na cestu správnu, Božou prítomnosťou sýtenú?

Bolo a je mi nádherné mať priateľstvo také, kde môžem dávať a tým aj prijímať. Ľudia na perifériu spoločnosti, odvrhnutí priateľmi alebo ich nikdy ani nemali. Slabí a osamelí. Zároveň tak krásni. Aj za cenu povrchných pohľadov, dvojzmyselných a posmešných otázok až k tvrdým urážkam. Stojí to za to. Sú to priatelia najlepší, najkrajší a najvernejší. Nie sú o nič horší než tí navonok „normálni“. Psychicky či fyzicky postihnutí a súčasne lásky milionári, len ju nemali ako venovať, naplniť. Stačí, keď im ju prihráš späť a nekonečne sa znásobí. A nie zdanlivá, naopak, pravá láska čistého srdca. No a to najlepšie? Zas som o krôčik bližšie k Bohu. Boh je láska, je v nás a pokiaľ lásku znásobíme, aj Boh v nás rastie. Len sa treba nechať „nainfikovať“.

Čo viac mi môže chýbať ako Božia láska? Udržím si ju však len s pokorou a správnym pokáním. Cesta Bohom sýtená, neznemená, že je úplne bez hriechu , trápenia a chýb. Dokonca trápením býva preplnená, ale ešte viac a prečo stojí za to je, že je posvätená, plná milosti, odvahy postaviť sa znovu na nohy vždy vyššie a vyššie. Je plná túžby chcieť sa zmeniť a byť s Bohom. Vedie k pravému a nekonečnému cieľu. A jedna rada: pokánie a pokora budú barly, ktoré ťa vždy podržia a Boh je tu vždy, aj keď sa to niekedy na prvý pohľad nezdá. Miluj, veď nič lepšie nevieš.