Bol pekný jesenný deň, keď sme nastúpili do nášho Oravského vláčika a vydali sa na cestu. Sympatická skupina mladých ľudí, ktorú tvorilo vo väčšej miere naše aktívne trstenské stretko, sa rozhodla, že sa aj tento rok zúčastní púte, ktorá sa konala v Šaštíne.
Vyrážali sme v poobedňajších hodinách na našu prvú zastávku- do trnavského kláštora. Počas nášho prestupu na rýchlik sme sa však zdržali takmer dve hodiny, pretože nám meškal vlak, ale my- ako správna františkánska mládež- sme aj tento čas využili na upevnenie našich vzťahov, a to vymýšľaním rôznych zábavných hier, ktoré spríjemnili atmosféru v Kraľovanoch :o).
A tak sme dorazili do Trnavy síce troška neskôr, ako sme plánovali, ale o to viac sme sa tešili na našich františkánskych bratov a novicov, ktorí len prednedávnom opustili naše ľúbezné mestečko, Trstenú. Po srdečnom privítaní a dobrej večery sme si ľahli do pripravených spacákov a upadli do hlbokého spánku, ktorý bol pre nás všetkých veľmi potrebný. Ukázalo sa totiž, že naša púť, ktorú sme absolvovali na druhý deň v skorých ranných hodinách, si vyžadovala veľkú sústredenosť, lebo chodníčky boli kľukaté a cesty neisté :o) . Ale vzhľadom na to, že sme mali schopných vodcov a šikovné nôžky, sme takú malú chybičku krásy ľahko prekonali, a napokon sme konečne uzreli veže Šaštínskej baziliky.
Aj keď unavení, ale s úsmevom na perách a s radosťou v duši sme vkročili do baziliky, kde sme prežili krásne momenty v spoločenstve s ostatnými mladými ľuďmi z rôznych kútov Slovenska. Tohtoročný program nás všetkých určite veľmi obohatil, pretože omše s veľmi dobrými kázňami a zaujímavá prednáška, nás napriek únave udržali v strehu aj počas hlbokej noci :o).
Keďže tento rok je zvlášť zasvätený kňazom, aj program v Šaštíne sa niesol z väčšej časti práve v tomto duchu. Adorácia, ktorá sa konala asi hodinu pred polnocou, bola sprevádzaná modlitbami za našich duchovných pastierov a jemnými melódiami .Veľmi príjemnou kultúrnou vložkou bolo aj vystúpenie Lamačských chvál, ktoré odprezentovali zopár známych piesní, a tak sme nášho Pána mohli chváliť aj svojím rozospatým spevom :o).
A tak zmorení telesne, ale obnovení duchovne sme sa po sobotňajšej polnočnej omši pobrali spať do telocvične, ktorú sme mali celú pre seba a ktorá nám dokonca poskytovala aj sprchy (samozrejme- so studenou vodou :o) ).
V nedeľu sme si mohli dovoliť spať a snívať trošku dlhšie. Omša sa totiž začínala o niečo neskôr. My sme sa nemohli zúčastniť celého jej obsahu, lebo nás doma netrpezlivo očakávali naši najbližší a poniektorých aj školské povinnosti. A tak sme nasadli na osobný vláčik a s príjemným pocitom na duši sme odfrčali do Trnavy, kde sme mali ešte nejaký voľný čas do odchodu rýchlika. Tento čas sme využili celkom užitočne a ochutnali sem trnavskú zmrzlinu, pričom sme prechádzali ulicami plnými stánkov. Pritom sme si poobzerali, aspoň z malej časti, trnavský jarmok. No a potom už šup- do rýchlika.
Cesta bola príjemná a v nás ešte stále doznievali zážitky z našej púte. Uvedomovali sme si skutočnosť, že to, čo sme tam prežili si nesmieme nechať len pre seba, že prítomnosť nášho Pána a jeho Matky musíme prenášať do našich životov, do našich rodín, do spoločnosti, v ktorej žijeme. Lebo ako bolo v Šaštíne na jednej kázni povedané: ,,Nie je ťažké nadchnúť sa pre Krista na nejakej púti. Ťažšie je žiť s Kristom vtedy, keď nie sme obklopení spoločenstvom, ktoré má rovnaké hodnoty ako my. Keď sa po príchode domov alebo do škôl vrátime do reality všedného života, vtedy sa ukazuje, hĺbka našej viery.“

Veronika