"JERUZALEMSKY KRÍŽ" - SYMBOL SVÄTEJ ZEME

Kríž Svätej zeme, je grécky kríž - veľký a červený na bielom pozadí, v rohu ktorého sa nachádzajú ďalšie štyri menšie krížiky. Takisto je známy ako "Jeruzalemsky kríž" a je symbolom Kustódie Svätej Zeme.

Pôvod a história

Čo sa týka pôvodu slávneho symbolu nemáme spoľahlivé informácie. Mnohí si asociujú tento symbol z križiackym kráľovstvom, ktoré bolo založene v 1099 roku, v skutočnosti však nachádzame tento znak na minciach, pečiatkach a vlajkách, ktoré nič nemajú do činenia so svetom križiakov. "Jeruzalemsky kríž" sa spája z menom Godefroya z Bouillonu (1060 - 1100), bol lotrinský vojvoda a jeden z vodcov prvej križiackej výpravy. Je však pravda, že z križiackymi výpravami "Jeruzalemsky kríž" získava toto svoje duchovne postavenie, a tak isto sa stáva symbolom politickým a symbolom územnej identity a jednoty. Je viac pravdepodobné, že "Jeruzalemsky kríž" je vyvinutý z podoby gréckeho kríža, kde namiesto malých krížikov sa nachádzali bodky. Kríž bol používaný prvotnou kresťanskou komunitou na Blízkom Východe počas Rímskeho panovania už tisíc rokov pred križiackymi výpravami. V skutočnosti, mnohé symboly ktoré boli nájdené v rôznych lokalitách Svätej Zeme odkazujú na "Jeruzalemsky kríž", vrátane niektorých mozaiky, na ktorých sa to javí dokonale rovnaké s aktuálnym vyobrazením. Toto spojenie sa stáva jedným z hlavných dôvodov pre prijatie tohto kríža františkánmi za svoj symbol a znak kustódie Svätej Zeme.

Význam

Hlavným zmyslom prijatia kustódiou Svätej Zeme tohto symbolu kríža, nie je len v historickom pozadí, s ktorým sú poznačené dejiny Svätej Zeme, ale že nám pripomína Kristovo umučenie a jeho univerzálnu vládu nad celou zemou. V súčasnosti poznáme tri možne vysvetlenia, ktoré podávajú v spojitosti z "Jeruzalemským krížom":

• a) päť krížov na bielom platne môžu znamenať päť rán a klincov, ktorými bol Kristus pribitý na drevo kríža;
• b) ďalšie vysvetlenie je, že štyri malé kríže na platne symbolizujú štyroch evanjelistov, a veľký kríž je symbolom samého Krista;
• c) posledne a asi aj najstaršie vysvetlenie usmerňuje svoj pohľad na Krista ako Pána celého Vesmíru, ktorého Evanjelium sa nesie do celého Sveta, nazývajú tento kríž ešte aj "kozmicky kríž".

Hlbšie do histórie...

Obdobie založenia Kustódie vo Svätej Zemi (1217-1342)

V praxi začiatok a pôvod Kustodie Svätej Zeme je spojený z rokom 1217, rok v ktorom v kostolíku panny Márie Anjelskej, blízko Assisi , kde sa slávila prvá Generálna Kapitula menších bratov. Sv. František s oduševneným gestom rozhodol poslať svojich bratov ku všetkým národom. Svet bol, tak povedané, rozdelený na františkánske "Provincie" a bratia z Assisi, sa rozišli na štyri základne strany sveta. Pri tejto slávnostnej príležitosti nebola zabudnutá ani Sväťa Zem. Medzi jedenástimi matkami-provinciami Radu, sa zjavuje aj tato kustodia Svätej Zeme. V cirkevných dokumentoch sa spomína pod rôznymi názvami: Sýrska, Rímska alebo Zámorská.

Na Provinciu Svätej Zeme, či už pre rozsiahlosť teritória, alebo pre prítomnosť na svojom území Svätých miest, sa vždy pozeralo so zvláštnou úctou. Od samého začiatku, bola v Rade pokladaná za najdôležitejšiu provinciu Radu. Možno práve preto bola zverená do starostlivosti brata Eliáša, najznámejšej postavy rodiaceho sa bratstva. Tato úloha mu bola zverená, či už pre jeho organizátorský talent alebo pre jeho kultúrnu mnohostrannosť. Bolo by zaujímavé dozvedieť sa o iniciatívach podniknutých bratom Eliášom na organizáciu a upevnenie tejto časti Radu, ktorá bola poznačená čiastočne s problémami prispôsobenia sa a s veľmi rôznorodou zemepisnou rozlohou.

V roku 1219, chce sv. František navštíviť aspoň jednu časť provincie Svätej Zeme. Dokumenty, ktoré nám hovoria a prítomnosti "chudáčika z Assisi" medzi križiakmi, pri múroch Damiety sú známe. Jasne je zachytené jeho stretnutie z egyptským sultánom, Melek-el-Kamilom, synovcom Saladina Veľkého. Tieto iste dokumenty nám zaznamenávajú, že František po tom ako opustil Damietu, odišiel do Sýrie. Napriek všetkým pochybnostiach však musíme povedať že návšteva Svätej Zeme sv. Františkom sa uskutočnila medzi rokmi 1219 a 1220. V tomto zmysle Jakub z Vitry, biskup so sv. Jana z Akry piše : "Vidíme prichádzať brata Františka, zakladateľa Rádu menších bratov. Bol to človek jednoduchý a nevzdelaný, veľmi vľúdny a milý Bohu a ľuďom. Prišiel keď križiacka armáda sa utáborila pod Damietou: hneď bol obľúbený všetkými."

Počas svojho krátkeho pobytu, so spôsobom jemu vlastným, František uviedol budúcich františkánskych misionárov do spôsobu, ako majú žiť v tomto regióne a ukázal im ich špecifiku oblasť činnosti. Františkánsky spôsob evanjelizácii sa musí robiť priateľsky a s veľkou pokorou, ako to František ukázal vo svojom príbehu so sultánom . Tak isto Sväte miesta majú byt milovane a uctievane práve pre ich blízky vzťah k najvýznamnejším chvíľam života Krista.

Historici tvrdili, že od XIII storočia, najmä po neúspechu križiackych vyprav, na zabezpečenie prístupu k Svätým miestam začína sa používať nová stratégia, vojenské výpravy križiakov sú zamenene misijným apoštolátom a prítomnosťou neozbrojených bratov františkánov.

1. februára 1230 pápež Gregor IX vydáva Bulu, v ktorej odporúča patriarchom z Antiochie a Jeruzalemu, legatom Svätej Stolice, všetkým arcibiskupom a biskupom, abátom, priorom, predstaveným, dekanom, arcidiakonom a všetkým iným prelátom Cirkvi, ktorým sa mala dostať tato Bula, prijať a pomáhať v každom možnom smere reholi Menších bratov. Účel križiackych vyprav sa ukázal ako nevydarený a preto by bolo lepšie a viac evanjeliové snažiť sa o koexistenciu a vedenie dialógu s moslimami, ako bojovať s nimi. V tomto zmysle, dokonca aj kauza Svätých miest z toho mala výhody. Avšak, aj keď Bulu Gregora IX z roku 1230 nemôžeme považovať za oficiálny dokument pre priznanie juridyckého usadenia sa synov sv. Františka vo Svätej Zemi, predsa je dokumentom, ktorý pripravuje pôdu a dáva im spôsob a možnosť preniknúť do kraja a sa tam aj usadiť.

Iný istý dátum, pre históriu provincie vo Svätej Zemi je rok 1263. Tento rok, pod vedením generálneho ministra sv. Bonaventuru sa uskutočnila v Pise generálna kapitula radu. Pri tejto príležitosti, ako to bolo prirodzené sa diskutovalo aj o provincie vo Svätej Zemi. Bolo rozhodnuté ohraničiť ju Cyperským ostrovom, Sýriou, Libanonom, a Palestínou a rozdeliť na Kustódie, medzi nimi i Svätá zem, do ktorej patrili konventy S. Jána z Acri, Antiochie, Sidonu, Tripolisu, Jeruzalema a Jaffy.

Znovu dobytie sv. Jána z Akri moslimami 18 mája 1291 sa považuje za koniec Latinského kráľovstva vo Svätej Zemi. Kresťania boli podrobené tvrdým skúškam. Františkáni boli vyhnaný so Svätej Zeme a nútená utiecť na Cyprus, kde, v tom čase bolo provinciálne sídlo. Z neďalekého ostrova Cypru františkáni nikdy neprestali sa zaujímať o Svätú Zem. Ako emigrantov ďaleko od domova, ich nemennou túžbou bolo nájsť spôsob žiť na Svätých miestach. Nič nebol prehliadnuté pri dosahovaní tohto cieľa. Historické dokumenty týchto čias vydávajú svedectvo o súkromných zbožných návštevách a návštevách povolených Svätou stolicou v snahe obnoviť prítomnosť katolíckej Cirkvi na svätých miestach. Prvým priaznivým gesto k františkánom bol dané sultánom Baibarsom II (1309-10), ktorý dal im "Kostol v Betleheme", ale sultán za krátku chvíľu zomrel a preto bratia neboli schopní ju prevziať.

V roku 1322 Jakub II Aragónsky nadobudol dohodu z egyptským sultánom Melek el Naserom, že ochrana Božieho Hrobu mala byť zverená dominikánom z Aragónska, ale tato dohoda zostala plátna len na papieri. O štyri roky v roku 1327 ten istý Jakub II opätovne apeloval na panovnícku milosť, ale už tento krát nie pre dominikánov, ale pre bratov menších.

Bula pápeža Jana XXII vydaná 9 augusta 1328, ktorá dovoľuje provinciálnemu ministrovi sídliacemu na Cypre povolenie poslať každý rok dvoch bratov na návštevu Svätých miest, musí byť čítaná v tomto zmysle. Dokonca i tu, každodenná prax predchádza organizačný plán zhora. V skutočnosti, už v období medzi rokmi 1322 do 1327, niektorí bratia františkáni vykonávali službu v Božom Hrobe.

V roku 1333 egyptský sultán zveruje Čenakolo bratovi Rogerovi Guerinimu z Akvitanie. On urýchlené dal vybudovať kláštor v bezprostrednej blízkosti Čenakola. Finančné prostriedky na kláštor boli poskytnuté Neapolskými panovníkmi, Robertom z Anžu a jeho ženou Sančou, dcérou kráľa Jakuba, kráľa Malorky. Títo dvaja panovníci, sa v pravom zmysle považujú "nástrojmi Prozreteľnosti" vo vzťahu k Svätým Miestam. Zohrali kľúčové úlohy pri ich znovu nadobudnutí, či už prostredníctvom svojho diplomatického vplyvu , či už svojou peňažnou pomocou, ktorú poskytli. Vďaka im, ich pomoci a na ich prihovor miestna moslimská autorita priznala františkánom úradné pravo na spravovanie baziliky Božieho Hrobu.

Pravne uznanie so strany Svätej Stolice, ktoré bolo rozšírené aj na iné sanktuaria, prišlo o niekoľko rokov neskôr, presnejšie 21 novembra 1342 roku, a to bulou Gratias Agimus a Nuper Carissimae. Toto rozhodnutie sa považuje za definitívne uzavretie zapájania sa Neapolských kráľov v dlhých rokovaniach, ktoré bolo spojene so Svätými miestami. Okrem oficiálneho uznania bula obsahuje aj ustanovenia na zabezpečenie kontinuity tejto inštitúcie. Špeciálnym spôsobom, je zabezpečená medzinárodnosť pre novo vzniknutý cirkevno-náboženský organ, predpisujúci, že bratia môžu pochádzať so všetkých provincií Radu. Pre ochranu poriadku, sa predpisuje, že všetci bratia, pochádzajúci z akejkoľvek provincie, keď raz idú na službu do Svätej Zemi, sú viazaní poslušnosťou otcovi gvardiánovi z Hory Sion v Jeruzaleme, zástupcovi Provinciálneho Ministra sídliaceho na Cypre.

V roku 1347 sa františkáni na stále usádzajú v Betleheme blízko baziliky Narodenia Pána. Prvé Štatúty Svätej Zeme, ktoré pochádzajú z roku 1377, predvídajú nie viac ako dvadsať bratov na službe na Svätých miestach: v Čenakole, v Božom Hrobe a v Betleheme. Hlavná ich úloha spočívala v zabezpečení liturgického života Svätýň a v náboženskej službe európskym pútnikom. V jednom dokumente z roku 1390 sa špecifikuje, že Provincia vo Svätej Zemi, so sídlom na Cypre, tiež spravovala Kustodiu v Sýrii, vlastniacu štyri kláštory: Hora Sion, Boží Hrob, Betlehem a Bejrút. Poznámka, že dokument v tejto záležitosti neprináša nič nove, len potvrdzuje už dávnejšie existujúcu situáciu, že či už v počte konventov, či už v existencii náboženského útvaru nazývaného Sýrska Kustodia, najskôr vzniká preto, aby sa nespôsobili možne neporozumenia z pomenovaním Kustodie Svätej Zeme, ktorej bola časťou.

V tomto prvom oficiálnom období svojej histórie, Kustodia bola poznačená "pečaťou mučeníctva" niekoľkých svojich bratov. Prvá františkánska krv skropila zem Jeruzalem v roku 1244, vtedy popri mnohých zabitých kresťanoch boli ukrutne zavraždený aj menši bratia. Ďalší, spomínaní Alexandrom IV, podstúpili mučeníctvo v roku 1257. Deväť rokov potom, v Safete v roku 1266, počas okupácie mesta sultánom Bilbarsom zomrelo dve tisíc kresťanských bojovníkov. Spolu s nimi tiež hrdinsky zomreli bratia, ktorí nechceli zaprieť svoju vieru. v roku 1268 tiež Jaffa a Antiochia mala svoje františkánske obete. Znova v Sirii v 1269 roku, padli pod saracenským mečom ďalší ôsmi bratia. Hovorí sa tiež, že nad telom jedného z nich, brata Corrada z Hallis, plávajúcim na morských vlnách žiarili takmer tri dni dva jasne svetla. V Damasku a Tripoli v roku 1277, bola preliata nová kresťanská krv, armádou sultána Kelauna. Akri, posledka bašta Latinského Kráľovstva, bola napadnutá sultánom Melekom el Askarafom. Ďalších viac ako tri tisíc kresťanov, medzi nimi mnoho bratov františkánov, pri tejto príležitosti bolo zmasakrovalo.

Chronológia františkánskeho rádu vo Svätej zemi

• 1229 – Jeruzalem: františkáni sa usadili pri 5-om zastavení Krížovej cesty.
• 1309 – Dekrét Bibarsa II, ktorý dovolil františkánom začať žiť v Čenakole, v Božom Hrobe a v Betleheme.
• 1323 – Jeruzalem: bratia františkáni slúžia a pokorne žijú v bazilike Božieho Hrobu.
• 1335 – Založenie kláštora v Čenakole.
• 1342 – Kanonické ustanovenie Kustodie Svätej Zeme pápežom Klementom VI.
• 1347 – Betlehem: definitívne obsadenie baziliky Narodenia Pána.
• 1363 – Jeruzalem: spravovanie Hrobu Panny Marie, do 1757.
• 1392 – Jeruzalem: opätovne získanie jaskyne Apoštolov, v na severe v Getsemanskéj záhrade.
• 1485 – Ain Karem: nadobudnutie miesta narodenia sv. Jána Krstiteľa. Kostol bol postavený v 1621 roku.
• 1551 – Vyhostenie z bratov františkánov z Čenakola. 1557 – Jeruzalem: vedenie Kustódie prechádza do nového kláštora v San Salvatore.
• 1620 – Nazaret: nadobudnutie zrúcanín svätyne Zvestovania Pána. Kostol bol postavený v 1730 roku.
• 1631 – Hora Tábor: nadobudnutie zrúcanín svätyne Premenenia Pána. Kaplnka bola postavená v 1736 roku.
• 1641 – Začiatok rokovaní o získaní Kany Galilejskéj, ktoré bolo definitívne ukončene v 1879 roku. Kostol bol postavený v 1880 roku.
• 1666 – Jeruzalem: nadobudnutie Getsemanskéj záhrady. Súčasna bazilika bola postavená medzi 1919 a 1924 rokom.
• 1679 – Ain Karem: nadobudnutie svätyne Navštívenia Panny Márie. Kostol bol postavený medzi rokom 1938 a 1940.
• 1745 – Nazaret: nadobudnutie križiackych zrúcanín svätyne Živenia (sv. Jozef). Prvá kaplnka bola postavená v 1754 roku; súčasný kostol medzi rokmi 1911-1914.
• 1836 – Jeruzalem: nadobudnutia miesta Flagellatione (bičovania). Kaplnka bola postavená v 1839 roku.
• 1861 – Emaus-Qubeibeh: kaplnka sv. Kleopasa bola darovaná markízom P. Nikolayom a postavená v 1872 roku.
• Súčasná bazilika postavená v 1901 roku.
• 1878 – Naim: nadobudnutie svätyne kde bol vzkriesený syn vdovy. Kaplnka bola postavená v 1880 roku.
• 1880 – Nadobudnutie svätyne v Betfage. Kaplnka bola postavená v 1883 roku.
• 1889 – Jeruzalem: nadobudnutie 5-ho zastavenia Krížovej cesty, Dominus Flevit; v Galilei – Tabhy a Magdaly.
• 1894 – Nadobudnutie Kafernauma. Synagóga bola obnovená v 1921 roku. Pamätník sv. Petrovi bol posvätený v 1990 roku.
• 1909 – Betlehem (Beit Sahur): Získanie Polia Pastierov. Kaplnka bola postavená medzi rokmi 1953-1954.
• 1933 – Na brehu rieky Jordán bolo získane miesto Ježišovho krstu.
• 1936 – Jeruzalem: bol postavený novy kláštor Čenakolo na hore Sion.
• 1950 – Znovu získanie Betanie. Kostol sv. Lazára bol postavený v 1952 roku.