Nielen v týchto dňoch sa veľa hovorí o tom, že žijeme ťažkú dobu, že svet je zlý, že ľudia sú skazení, že sa z našich životov vytratila ľudskosť a namiesto nej nám vládne sebeckosť, závisť, prospechárstvo... Že každý myslí a hrabe len na seba a pre seba. Netreba si ani pozrieť televízne noviny, či otvoriť najnovšie správy zo sveta na obľúbenom internetovom portáli, stačí sa rozhliadnuť okolo seba. Veľa z nás po príklad prítomnosti zla vo svete, alebo neprítomnosti dobra, asi nemusí chodiť ďaleko.
Často uvažujem nad tým, prečo je to tak a ako to zmeniť. Keď už (po určitom zľavení z mojich mladíckych nárokov:)) nie v celosvetovom meradle, tak aspoň v tom malom mikrosvete, v ktorom sa nachádzam a v ktorom žijem. A idealisticky (a možno aj trocha naivne, priznávam), si predstavujem, že predsa keby sa každý snažil byť dobrým, alebo aspoň lepším, tak by to malo ísť. Matematicky by to vychádzalo, nie?
Vždy, keď vidím niekoho, kto robí niečo dobré pre druhého, teším sa. A úplne najviac ma vie dostať, ak vidím niekoho, kto je, nazvime ho pre túto chvíľu „náš- neveriaci- nepraktizujúci- hľadajúci brat“, ako robí dobré veci. Akosi viac ma to hreje pri srdci, pretože verím, že to Dobro a tá Láska, ktoré on dáva zo seba je presne to Dobro a tá Láska, ktorá pre nás zomrela na kríži. Vždy ma fascinuje, ako vynaliezavo si náš Boh vie nájsť cestu aj do života a srdca toho, kto navonok tvrdí, že v Neho neverí a že Ho nepozná. A pritom Ho možno pozná oveľa bližšie ako my. Použijem prvú osobu, ktorou nechcem nikoho uraziť, ale ani uniknúť akémusi vyvineniu samej seba a ukrývaním sa za akési nešpecifické „oni“. Mám na mysli tých „nás“, ktorých pre túto chvíľu nazvime „my- veriaci- praktizujúci- neomylní“.
A na druhej strane (keďže minca má vždy dve stránky) s o čo väčším sklamaním vnímam niekoho, kto sa verejne označí alebo prezentuje ako kresťan, veriaci, a pritom vie byť stelesnením neochoty, pohŕdania, neúcty voči druhému človeku, niekedy s akýmsi „medziriadkovým“ odôvodnením, že ten druhý má predsa iný svetonázor a to ma oprávňuje ním pohŕdať, keďže pravdu mám ja. Samozrejme, padáme každý, ale teraz mám na mysli celoživotné nastavenie a smerovanie vo vyššie opísanom duchu.
Tu sa často pristavím a zdesím. Keď my, kresťania, ktorí veríme a hlásame Lásku, nevieme byť tými, ktorí sa aspoň snažia milovať druhého bez ohľadu na jeho pôvod, rasu, vierovyznanie, politické presvedčenie, zdravotný stav,...(môžete si doplniť takmer čokoľvek), čo nás oprávňuje žiadať to od druhých? Čo nás oprávňuje posudzovať tých, ktorí to síce nerobia, no aspoň sa neskrývajú za akúsi škrabošku náboženstva a prvej lavice v kostole? A za náboženské úkony, zvyky a tradície, ktoré sú už naozaj len tým- zvykom? Keď my, kresťania, sme neprívetiví, pohrdliví, neochotní, mrzutí ako môžeme niekomu vyčítať, že je taký? V Čo a v Koho sme teda uverili? Uverili sme tej nekonečnej, absolútnej Láske, Láske, ktorá dala SEBA za nás? Ak sme uverili, musí to byť predsa vidno! Pretože po ovocí ich poznáte. Nie je možné, aby nás stretnutie s Ním nechalo nezmenených, aby sme ostali ľahostajnými a vlažnými a spoliehali sa na to, že splynieme s davom a že veď niekto iný z toho davu sa už nájde, kto bude ochotný vytŕčať, vyjsť zo seba a ísť proti prúdu. A my že sa s ním zvezieme. Alebo že sme „v pohode“ takí, akí sme, už nič nepotrebujeme meniť, nepotrebujeme sa snažiť, a v klídku zvládneme svoj život bez toho, aby sme vyšli zo svojej škrupiny. Áno, možno zvládneme. Ale na jeho konci, pri rekapitulácii, nebude nám ľúto toho všetkého dobrého, čo sme mohli urobiť a neurobili sme?
