Po celovečernom pátraní a hľadaní nášho nádhernými Karpatmi ukrytého cieľa cesty (a špičkových navigáciách brata Massea) boli naše srdiečka vyslyšané. Pred nami sa zjavila tabuľka s nápisom „Zubák“. O chvíľu sme už zazreli na kostolnej veži týčiaci sa kríž farnosti, kde si pre nás Boh cez našu františkánsku rodinu pripravil nezabudnuteľný weekend.

Piatkový večer sme začali, prirodzene, zvítaním sa s našimi drahými bračekmi a sestričkami a následne chutnou spoločnou večerou. Potom sme si vypočuli krátku prednášku, ktorou nás sestra Caritas uviedla do témy nášho stretnutia a deň sme zakončili svätou omšou. Celá duchovná obnova sa niesla v znamení pokánia.

Čo je vlastne pokánie? Kedy a ako vzniklo? Načo je dobré? Tieto a mnohé iné otázky boli zodpovedané slovom zasvätených nasledovníkov svätého Františka. Zistili sme aké je naozaj hodnotné pokánie pre život veriaceho kresťana. Zamýšľali sme sa nad vecami, ktoré by sme možno nikdy ani nehľadali a niektoré aj radšej skryli. Bolo to však veľmi užitočné. Uvedomovali sme si význam a osožnosť tejto františkánskej a kresťanskej cnosti pre náš duchovný život. Ďalší krôčik k Pánovi?

Takto nejako sa nám celú sobotu otvárali oči a hlavne srdce. Túto neľahkú myšlienku nám pomohlo stráviť množstvo zaujímavých a tiež zábavných pomôcok. Sedemnásť mladých Gifrákov prešlo cestou pokánia, ktorá mala osem, nimi poctivo pripravených zastavení, kde sa ako po všetky stretnutia Gifry prejavil dar tvorivej mysle (aké zvláštne, že u všetkých – žeby rodina? :o) ). A to napríklad aj pri skladaní (psychicky, fyzicky ...) náročného puzzle, počas ktorého sme si mohli uvedomiť aj to, že v živote prežívame ťažké chvíle, a hlavne pri pokání, no však väčšmi to, aký je jeho výsledok a cieľ úžasný. Veď na veľké veci treba vždy čas. K duchovnému rozvoju značne prispeli aj skupinkové zdieľania. Poobede sa nám vyčasilo (inak celý deň pršalo) a my sme si mohli pozrieť, na príjemnej prechádzke krásy Božích rúk, teda nádherné okolie tejto dedinky. Večer nám náš milý hostiteľ, zubácky pán farár, zabezpečil omšu v miestnom kostolíku. Po nej sme sa uzimení vrhli na piecku, v ktorej vždy hrial teplý ohník. Pozreli sme si skvelý film o svätej Rite. Na záver dňa Masseo vyložil sviatosť oltárnu a adorovali sme až do rána. Nasledovalo už len balenie, spoločná omša s miestnymi veriacimi a žiaľ, aj rozlúčka.

Verím, že toto stretnutie obohatilo skutočne každého a posilnilo nás do ďalšieho života. Som naozaj rád, že som tu mohol byť.

Milan