Zažil som krásu

V októbri som zažil veľa krásy. Cestoval som totiž s Františkánskou schólou – Bratislava (ako jeden z najstarších členov ich fanklubu) do Budapešti a do Ostrihomu, kde koncertovali v tamojších františkánskych kostoloch. Tieto koncerty s názvom „Paratum cor“ boli podporené naším Ministerstvom kultúry. Ale verte mi, že tie koncerty , to nebola nijaká „povinná jazda“. Bol to jednoducho taký vnútorný pretlak z naakumulovanej radosti z krásy hudby, predtým už stokrát skúšanej a hranej a predsa pri každom predvedení novej a jedinečnej. Bolo z toho počuť a cítiť radosť z hry, zo spevu a zo srdca. Lenže tomu predchádzali stovky hodín nácvikov aj interných predvedení tejto duchovnej františkánskej hudby v bratislavskom františkánskom kostole. Človek pri takomto zážitku ľahko pochopí, že ak sa má zrodiť krása v srdci poslucháča, tak predtým už musí existovať skutočný pretlak tejto duchovnej a umeleckej krásy v srdciach interpretov. Avšak tento pretlak nevznikne len tak naraz akoby lúsknutím prstov. On sa akumuluje vďaka množstvu poctivej driny a seriózneho vloženia sa do veci – v tomto prípade do skladieb, do ich nôt, do hľadania toho najsprávnejšieho a najpôsobivejšieho výrazu“ v tej najsprávnejšej miere. A keď je zrazu tej krásy v srdci zrazu už priveľa , vtedy s ňou treba von – hoci aj do Budapešti či Ostrihomu.

A tu mi do mysle skočí paralela s misiou, s ohlasovaním, s evanjelizáciou. Tá sa stane ozajstnou až vtedy , keď v srdci vznikne pretlak radosti z božej krásy a dobroty. Lenže ten pretlak nevznikne sám od seba. A keď ten pretlak v srdci pocítime, tak už nemôžeme o tej božej kráse a dobrote nehovoriť. Veru, beda by nám bolo, ak by sme v takej situácii nezačali evanjelizovať. Taký pretlak zrazu pocítili apoštoli keď po intenzívnych modlitbách za zatvorenými dverami vo Večeradle sa v nich a nad nimi rozhorel oheň Ducha svätého a oni hnaní vnútorným ohňom a pretlakom radosti viac nevedeli vydržať za zavretými dverami a začali smelo zapaľovať srdcia mnohých pre Krista.

Staré latinské príslovie hovorí: „Beatus ille homo qui sedet in sua domo“, čo znamená : „ Blažený je ten muž, ktorý sedí vo svojom dome.“ (Ale nie pred monitorom.) My sme dnes rozbehaní na tisíc strán a roztrhávaní zľava i sprava na franforce... občas si myslíme, že toto pobehovanie na všetky strany je naším poslaním. A to je horký omyl. Našou prvotnou úlohou je sedieť v tichu a v pokoji doma a skúšať skrz skrytú modlitbu, skrz skrytú nenápadnú službu, Písmo, adoráciu, načúvanie – cez to všetko sa otvoriť na živý dotyk Krásy, ktorou je sám Boh. On v určitom momente začne do srdca vlievať prúd milosti a krásy a ak z toho predčasne neutečieme tak dôjde k momentu,  kedy to množstvo božej dobroty a poznanej krásy v srdci vytvorí taký pretlak, že sa srdce stane fontánou a bude musieť tú krásu vyliať na ostatných a tá krása sa navždy dotkne ich srdca. A to je naozajstná evanjelizácia. A taká evanjelizácia má svoj predobraz v kráse umenia, v kráse , ktorá vychádza zo srdca umelcov, interpretov, či tvorcov, z ich preplneného srdca...Vďaka vám, členovia Františkánskej schóly – Bratislava: Sylvia, Hilda, Júlia, Tomáš, Marek, Lumír, Gregor, Juraj, Petr, Jaroslav, José, Rufín, Jakub, Šimon, Bartimej, Efrém, Samuel, František, Macík, Martin.