Často sa mi stáva, že mi ľudia povedia, že ma videli tam a tam, pričom som tam vôbec nebol. Alebo mi povedia, že sa neuveriteľne podobám na ich známych. Aj minule mi moja kamarátka Lucia, napísala krátku správu: "Sedím v autobuse do Viedne a ty šoféruješ". "No čo už", humorne si vzdychnem, ako málo som jedinečný. Iný, smutnejší povzdych zo seba vydám v situácii, keď seba samého spoznám v určitej, nie celkom lichotivej črte, ktorú vidím u druhých. Teda mnohí sme si podobní, či sa nám to páči, alebo nie.
Už niekoľko týždňov v sebe nosím príbeh, ktorý mi sprostredkovala kniha, ktorú som toto leto čítal počas duchovných cvičení. Tento týždeň sa ku mne, vo forme darčeka, vrátil vo svojej pôvodine v zbierke jeho autora, francúzskeho spisovateľa Paula Claudela. Ide o príbeh o žene menom Violaine, ktorej istota lásky a dôvera voči Bohu dáva krídla slobody i silu robiť a prijímať bolesť druhého človeka. Nie,bohužiaľ vo Violaine som sa nespoznal. Jej vnútorná vyrovnanosť, šťastie a ochota prijať kríž druhého, teda nefalšovaná láska sú vo mne často len v nerozvynutým zárodkom. No "heuréka" objavu seba zaznelo pri postave muža, ktorý Violaine nesmierne obdivoval a ešte nesmiernejšie miloval. Pierre de Craon, staviteľ katedrál je akoby na opačnom brehu, na ktorom stojí Violaine. Aj on vidí "krásu", ale nie je šťastný. Trápi ho zatiaľ neviditeľná choroba - malomocenstvo, ktorá týra jeho ducha a je prekážkou naplnenia vysnívanej lásky. Violane je ako vtáča, ktoré ľahko vzlieta do výšin, Pierre je však presvedčený, že kvôli štastiu "výšin" musí najprv ťažko drieť, aby ho jeho gotické katedrály vyniesli k Bohu. A v tom som sa spoznal - v skrytom malomocenstve i ťažkopádnom výstupe, ktorý skrze stavbu "bohumilých" katedrál, robím z vlastných síl.
Zdá sa, že príbeh Paula Claudela - Zvestovanie je smutný. Kdeže! Naopak je to šťastný príbeh pre toho, kto sa ním inšpiruje. Je požehnaním pre každého "staviteľa katedrál", ktorý prijme bozk, ktorý však nedáva krásna Violaine, ale sám Kristus, ktorého podobu ľahko objavíte, keď sa na Violaine zahľadíte zblízka. Je to príbeh o "nespravodlivej" výmene, ktorou sa ten, čo veľmi miluje dobrovoľne obaťží ťažobou toho koho miluje. Takáto láska je možná iba vtedy, ak človek prijeme "zvestovanie" Boha, ako služobnica - služobník a slovo "zvestovania" sa stane živým. Violane to zvládla, teraz je rad na mne. No najprv sa musím ako Pierre de Craon nechať pobozkať...
