Pridať do košíka

Rok čo rok ma opäť dostane. Na chvíľu chcem, aby bola stále, a potom ďakujem, že nie je. Farebná aj šedivá, ľahká v pavučinke babieho leta i ťažká v hustej hmle. Všetko jej pristane. Asi už viete - hovorím o jeseni. Pôsobivé zomieranie. Posledné parádenie, kým všetko skončí v zemi a stane sa jej súčasťou. Zber úrody – zhmotnenie suchôt i dažďa, slnka i chmúrnych dní – všetkého, čo je potrebné, kým sa z jablone trhá jablko a zo zeme mrkva. Bohu vďaka za všetko! Núti ma to znova a znova myslieť na môj koniec, koľko farby dám svetu, kým príde tá stopercentná istota. Nebude meškať a bude jedno, kým som navonok. A som si istá, že koše ovocia sa nebudú porovnávať a jabloň nebude fňukať, že nerodila hrušky. Dať len to, čo môžem a kým mám ešte možnosť. Ustáť vrtochy počasia a v búrke hlbšie zapustniť korene. Všetky uznania budú zbytočné, všetky „bohatstvá“, na ktorých lipnem, všetky odtiene, do ktorých sa obliekam, všetky masky, ktoré si dávam deň čo deň. Len na pokladnici bude záležať. „Tam, kde je Tvoj poklad, bude i Tvoje srdce!“ Čo z dnešného dňa dám do košíka, ktorý nespráchnivie, pred Božiu tvár? Na Jeho slávu - aspoň úmysel.