Cítiť človečinu v mase ľudí

Premýšľam, čo napísať. Minule som si položila otázku, čím žijem, a hneď to šlo: Jeseň - krásna a opojná. Dnes je odpoveď tiež jednoznačná, ale nie jednoduchá – ĽUDIA. Každý deň desiatky žiakov, kolegovia, rodina, náhodní okoloidúci, starí známi, zabudnutí priatelia... Neviem prejsť námestím bez toho, aby som sa pri niekom nepristavila, neviem nepozdraviť a nevšimnúť si. Hoci musím priznať, že som už trochu presocializovaná.

Ale aj napriek tomu: Bohu vďaka! Napriek všetkému: Bohu vďaka!

Ak som prijala, že všetko stvoril zázračne, ak som prijala, že tak (zázračne) NAPRIEK VŠETKÉMU stvoril aj mňa, ak som prijala, že aj ostatní patria JEMU a teda sú tiež ZÁZRAKMI, potom je postoj jednoznačný: Bohu vďaka. Bohu vďaka za všetkých ľudí, ktorých mi do života dal. Hoci im nerozumiem... Hoci ma občas rania. Hoci občas zneužijú moje priateľstvo... Hoci občas bolí nemať tých, ktorých mať chcem... Hoci sú čudní, nepochopiteľní - jednoducho iní, ako by som ich chcela. Predsa chcem ďakovať, že sú. A, prosím, nie tak všeobecne. Vidieť človeka – nielen masu ľudí. Chcem hľadať ten povestný bod dobra, ktorý sa skrýva v každom z nás a ktorý tak veľmi vyzdvihoval don Bosco (snáď mi to bratia františkáni odpustia :-)). Každý deň v tom zlyhám, „furt“ ma niekto zarmúti, rozčúli, „furt“ niekoho posúdim... ale do Božích rúk v prázdnych dlaniach, aj dnes chcem dať aspoň úmysel! Lebo, ako sa hovorí: „Neni každý deň nedeľa“, alebo poetickejšie od Josého: „Neni na každom vŕšku hostinec!“ A tam Hore.. sa aj snaha cení – Bohu vďaka!