Rozmýšľam nad tým, či existuje skutočné priateľstvo. Rozmýšľam aj nad sebou a tým, či sa môj život otvára, alebo zatvára pred ľuďmi, ktorí denne kráčajú spolu so mnou, či náhodou nežijem len pri nich, či sa v našich vzťahoch dostávame do hĺbky. A ďalej – môžem byť sama sebe priateľkou? Nemyslím priateľskou, ale skutočne sa mať rada, aby som mohla mať aj ostatných skutočne rada.
Potreba vzájomných vzťahov a rast v nekonečnej ľudskosti je možná vo vzťahu, ktorý zostáva v dynamickom prelínaní sa našich životov. S čím som v mojom vnútri naozaj spriatelená, čo naozaj beriem ako svoje (tmavé aj svetlé časti) to prináša do vzťahov novú dimeniziu a nové svetlo.
Človek je nesmierna hlbina, ktorú možno neustále bádať a dostáva sa k najhlbšiemu Ja, Bohu v najintímenjšom vnútri, alebo momentu, kde je skutočne tým, kým je.
Sebaodhalenie a sebapoznanie potrebuje čas, tak aj vzťah, a teda priateľstvo prechádza z plytkej úrovne na hlbinu, ktorú možno vidieť, aj keď je vzdialená, alebo keď sa na ňu pozerám z výšky.
Vo vzťahoch je podľa mňa dôležitá ich intenzita a nie ich dĺžka. Naši spolupútinici na ceste životom sú tí, ktorým to v istom zmysle dovolím a zároveň im odhalím časť zo svoje mozaiky, prípadne bádania.
Prajem nám, aby sme mohli cez intenzívne vzťahy rásť smerom dnu - vďaka nim človek môže objavovať svoju hĺbku a smerom von, kde sa vnútorný poklad stáva zdrojom dávania sa.
