Je čas pôstu, je čas odpúšťať a čas „znovu narodenia“, čas obnoviť zmýšľanie a čas vnútorného nového života. Človek má v živote možnosť slobodne odpustiť alebo sa rozhodnúť počkať na moment, keď bude pripravený urobiť tento krok... čo býva zväčša ťažké, ale zároveň veľmi oslobodzujúce.
Podľa niektorých psychológov (ale poznáme to aj z vlastnej skúsenosti) odpustenie je - pamätať si bolestivé momenty života bez toho, že by mi spôsobovali opätovnú bolesť. Do akej miery odpúšťam, viem podľa toho, čo sa vo mne odohráva, keď sa stretnem s človekom, ktorý mi ublížil.
Keď odpúšťam, lúčim sa s niečím nepohodlným a nachádzam pokoj, ktorého pôvodcom je sám Boh. Tak ako žalmista vyjadruje svoje odovzdanie sa Bohu „ale ja som svoju dušu upokojil a utíšil“ (Ž 131,2), tak aj odpustenie upokojuje a prináša Jeho nový, Boží život. Keď odpustím, nechám svoje srdce vydýchnuť a vytváram v sebe priestor, kde cez moje vnútro prichádza na svet odpúšťajúca láska.
Kto z hĺbky odpúšťa, začína prežívať slobodu.
Pozývam nás k tomuto kroku, rozhodnutiu sa rozviazať vnútorné putá a zatiahnuť na hlbinu nášho najpravdivejšieho miesta lásky a pravdy v nás.
