Pohybujem sa v kruhoch ľudí, kde mať tri deti je normálne. Viem, existujú aj bezdetní ľudia alebo páry. Alebo tí, čo majú menší, či väčší počet detí. Sú aj takí, čo mali deti dávnejšie a akoby zabudli, aké to bolo. Lebo priznajme si - našťastie, človek má tendenciu pamätať si iba to dobré. Nie že by sa mi to nestávalo často, ale arogancia, s akou sa ma to pani za pokladňou jedného nemenovaného obchodného reťazca spýtala, ma zarazila. „To sú všetko vaši?“, pýtajúc sa na počet mojich synov. „A všetci traja chlapci? A to vás máme ľutovať, či obdivovať?“. Samozrejme, povedala som jej, že obdivovať! Keď týždeň na to ostali všetci traja doma a chorí, mohla by ma aj poľutovať... ale aj tak by mi to nepomohlo :-D.
Lebo jediné, čo v tomto rýchlom a neľahkom živote pomáha, je život s Bohom. A modlitba. Viem, čo to je, keď sa jeden deň nemodlím, alebo keď sa modlím menej. Manžel by tiež vediel rozprávať o tom, čo to je, keď sa Vám pokazí smartfón – nielen kvôli kontaktom, ale kvôli modlitbám a zápiskom v ňom. Alebo rehoľníci bez breviára, alebo bez Svätého Písma... je to ako bez pravej ruky. Vlastne to celkom neviem porovnať, lebo bez pravej ruky som ešte nebola. Ale bez Boha som bola. Lebo ja som si zažila život bez modlitby a bez Boha a viem, čo to je. Padalo to na mňa ako lavína. Deň za dňom som pochovávala svoje svedomie hlbšie a hlbšie, až som sa nevedela vyhrabať. A viete, čo mi pomohlo? Modlitby... ale vtedy nie moje. Ale manželove. Modlitby priateľov, bratov a sestier a kňazov... lebo keď silno chcete, keď máte silnú túžbu a vytrvalú modlitbu – alebo ju má niekto, komu na vás záleží a bude to tak v Božom pláne, tak vám to dá (a ak vám to nedá, tak to v tom Božom pláne nebolo... ). Tak aspoň teraz, takto napoly verejne, ďakujem za modlitby!
Tak. A keď sú teda všetci chorí, alebo keď nevládzem a moji chlapci sa pajedia pri pani v pokladni a ja sa ledva premáham, aby som im neurobila rovnakú hanbu, akú práve urobili oni mne... pani pri pokladni si určite nemyslí, že ma má obdivovať. Ale ľutovať ma tiež nemusí, lebo v týchto menších i väčších každodenných bojoch pri mne stojí Boh. A keď ja nebudem stáť pri Ňom, On bude pri mne aj tak. Možno nejak podobne, ako aj ja stojím pri mojich chlapcoch, keď mi robia hanbu v nemenovanom obchodnom reťazci. Lebo hanba-nehanba, sú to moje deti.
