„...ale manžela si nespomínala...“, podpichol ma páter Filip po prvom príspevku. „300 slov je 300 slov!“, hovorím Filipovi ja. Ale začala som písať tieto riadky... dokončujem ich až teraz, keď páter Leopold skadiaľsi vytiahol obrázok na ktorom bolo napísané: „Skutoční muži sa modlia“.
Pred časom som čítala knihu manželov Eldredgeovcov, kde písali o tom, že ak sa rozhodneme uzavrieť manželstvo a naše pohnútky, okolnosti, či dôvody nemusia byť práve najsprávnejšie, ten, ktorého si vezmeme, je pre nás ten pravý - ten, ktorého nám vybral Pán. (je to podľa mňa aj paralela s rehoľným či kňazským povolaním... raz mi to tiež vravel otec J.Vittek). Keď som ešte chodila na vysokú školu, chodila som s veľmi dobrým, ale neveriacim chlapcom. A jeden kňaz v spovedelnici mi „na tvrdo“ povedal, že aj keď priateľovi neprekáža, že chodím do kostola a podporuje ma, nie je to dobré a prídu raz krízy, kedy to nemusíme zvládnuť, resp. dvaja veriaci môžeme tú krízu zvládnuť ľahšie. Po vyše 10 rokoch mu musím dať za pravdu. Môj manžel, keď som ho spoznala, bol takmer jediný „správny kresťan“, čo nechcel ísť do rehole či za kňaza :-D (hoci teraz synom radí, nech idú radšej za kňaza, ako sa oženiť :-D ...ale priznajme si, každý si idealizujeme to, čo nepoznáme... J ). Budem sa asi opakovať po múdrych knihách, kňazoch či našich rodičoch - ale v skratke - RAZ (a aj viac razy) príde kríza na každého. Prídu krízy vo viere, prečo by mala kríza obchádzať práve manželstvá či rehoľné a kňazské povolania. Veď to je taká živná pôda pre Zlého...
Včera som čítala (zase u J.Meyer) o tom, ako sa máme naučiť byť sami sebou. A ako sa máme mať radi a nesnažiť sa napodobňovať všetkých naokolo, alebo vyhovieť všetkým a robiť to na úkor seba či svojej rodiny. Ako povedal Oscar Wilde: „Buď sám sebou. Ostatní sú už obsadení.“ Platí to aj o tom, že nemáme porovnávať a chcieť zmeniť svojich manželov, deti, priateľov, spolubratov či spolusestry... všetci bežíme spolu, ale každý v inej trati. Aj stará múdrosť hovorí, že susedov trávnik nie je zelenší. Pán nás to učí denno-denne. A Zlý denno-denne pokúša. Stačí, že sa tlačíte v malom byte, alebo práve kupujete väčší, alebo staviate či prerábate dom, žijete od výplaty do výplaty a práve sa pokazí auto, alebo máte všetko vypočítané do posledného centu, alebo ochorie dieťa a v lekárni necháte to, s čím ste nerátali. Alebo stačí, keď sa jedno dieťa ráno nechce dať obliecť, či nechce zjesť dnes to, čoho včera zjedlo za tri taniere, alebo sa „len“ zle zobudilo... a kamoškine deti to nerobia. A tých „alebo“ pribúda a vy žijete v jednom kolotoči a je už tak málo času na modlitby a nenájdete si ani čas na rozhovor jedného s druhým, nieto ešte na rozhovor s Bohom... a vtedy príde o.n. - Zlý. A začne tak, že iba vŕta – že v nedeľu pred obedom stretnete kočíkovať samých mužov...a seba. Že susedkin muž niekedy aj uvarí (a váš nie). Že tej druhej je domáci kutil (a ten váš ani nevie zavolať opravára). Že oni idú k moru (a my nie)...
A tak, keď prišla kríza do nášho manželstva, ten môj ukázal, že je správny MUŽ (ak takého nemáte, môžete byť vy správna ŽENA). Lebo: „Skutoční muži sa modlia.“ A tak vďaka Bohu, že nás dal dokopy. Raz vládze jeden a raz ten druhý... nikto iný to tak dobre nemohol vymyslieť, takú dokonalú mozaiku. Poznám takého iba Jedného a Jemu teraz všetci poďakujme za to, čo máme, kde sme a s kým sme. Aj za krízy, ťažkosti a trápenia. Lebo On vie... a má pre každého z nás víťazný veniec na konci. Otázkou je, či my chceme dobehnúť do cieľa...
PS (pre pátra Filipa): toto zamyslenie ma vyšlo na 629 slov :-P
