Nehovorím, že sv.otec František prišiel neskoro s vyhlásením roka milosrdenstva, ale pre mňa je to potvrdením toho, čo som zažila. Pre mňa bol už rok 2015 rokom milosrdným. Neviem, či toto číta niekto, kto milosrdenstvo potrebuje, kto v milosrdenstvo už ani nedúfa, alebo si myslí, že ho nepotrebuje, chcem len z hĺbky srdca vydať svedectvo, že Boh JE milosrdný! Človek dokáže veľmi ľahko padnúť na dno, opustiť Boha, svoje ideály, či zdravý rozum. A kto si myslí, že: „Ja nikdy!“, ten je na najlepšej ceste...
Odkedy mám deti to pozorujem už pri bežných veciach – pri prvom „ideálnom dieťati“ som krútila hlavou nad všetkými matkami a deťmi, ktorých deti nespali, nejedli, či nehrali sa ako môj... a narodil sa mi druhý syn – tej istej matke „ideálneho dieťaťa“ sa narodilo dieťa neideálne. Ktoré neje, nechcelo spávať, nemalo rado kočík, bolo a stále je náročné. Čokoľvek som len v myšlienkach u druhých nevedela pochopiť - stalo sa mi to! Ale že padnem až tak hlboko, sa mi neprisnilo ani v najhoršom sne. Že so sebou stiahnem a ublížim toľkým... ale viete čo? Čo mi Boh ukázal a čo ma (aj cez Josého) naučil? Že odo mňa nezávisí nič! Že keď všetko, ale ozaj všetko nechám naňho (teda okrem špinavého riadu, prádla a podobne...) a vložím to do modlitieb, VTEDY mi to dá. A dá mi omnoho viac... Nie vtedy, ked sa posťažujem všetkým možným naokolo. Nie vtedy, keď budem organizovať všetko a všetkých (ach, tá moja cholerická povaha)... ale vtedy, keď kľaknem na kolená (hoc len zmenou svojho zmýšľania) a uznám, že VERÍM, že to Boh môže v mojom živote urobiť, príde zmena.
V roku 2015 – v mojom roku milosrdenstva - mi okrem svojho milosrdenstva preukázal Boh lásku tým, že mi odpustili ľudia, ktorým som najviac ublížila. Že pri mne ostali tí praví priatelia a že tých nepravých zrazu nepotrebujem tak, ako som si myslela, že ich potrebujem. A tak tento ozajstný Rok milosrdenstva sa otvorme modlitbe a prosbe o odpustenie. Aby odpustili nám, aby sme my dokázali odpustiť iným, či sebe. Bez Boha to nedokážeme. Každý z nás má v sebe zranenia ešte z detstva, tak buďme milosrdní k rodičom a rodičia k deťom, súrodenci k sebe navzájom a k spolužiakom z triedy. K prvým láskam či k tým posledným. K bratovi, susedovi, kolegovi, ale aj k tým, čo nás o odpustenie nepožiadali, či k tým, čo ani nevedia, že nám ublížili. Ako hovorí J.Meyer: „Urob si láskavosť. Odpusti!“ A modlime sa toľko veľa o to, aby sme to dokázali, až to z milosti Božej ozaj dokážeme...
