Celý život je poskladaný z rôznych období, kedy prežívame raz veselé, inokedy tažšie situácie. Od mala. V detstve sme žiarlili na súrodencov, alebo nám chýbali mama/tata v škôlke, či v postieľke, ked nás učili samých zaspávať. Nekúpili nám zmrzlinu, nepustili nás von. V škole nám proste nie vždy všetko išlo, nie na všetko sme mali talent, alebo nás prichytili pri opisovaní... Na strednej/vysokej škole sme zažívali prvé pocity slobody a zároveň ťažoba zodpovednosti za seba samých začínala byť citeľná. Ešte stále je však človek pod ochrannými krídlami niekoho - najčastejšie rodičov. Medzitým prvé lásky, hudba z pásky, bozky v tmách a prázdno vo vreckách. Potom príde prvá práca. Pamätám si ten pocit, ako sa mi nepáčil "svet dospelých". Porovnávačky, ohováračky, predbiehačky, nedopriať, nepochváliť, nepodeliť sa... taký je svet, ten ľudský, to nezmeníme. Teraz žijem vo svete mamičiek a ich detí ale aj rodinných problémov - lebo áno – (ako by onehdá povedal br.Filip): "Všetci sme v tom, všetci!". A stále máme tendenciu myslieť si, že to potrvá navždy. Problémy a starosti. Niektoré trvajú dlho, ba aj roky... niektoré bolia, niektoré aj preukrutne... podaktoré sa zdajú neriešiteľné, asi aj nikdy. A rozmýšľala som, aký je rozdiel medzi tými, čo tomu podľahnú, čo sa vzdajú, alebo to ukončia a nebojujú. Je veľmi dôležité mať niekoho pri sebe. Rodinu, priateľov, kolegov, či aspoň niekoho... ale najdôležitejšie zo všetkého, je mať pri sebe Boha. Lebo bez Neho sa nedajú zvládnuť dlhy, ani nič nekončiace sa výdavky. Choroby detí, či starostlivosť o bezvládnych rodičov. Zrada priateľa, či nevera manželov. Štvrté dieťa na ceste, alebo smrť matky. Strata práce, alebo nevyplatené faktúry. Určite už každý z nás zažil aspoň niečo z toho. A jedno, čo som si istá a dúfam, že nikdy nezabudnem, je dôverovať Bohu. Že hoci to nejde podľa mojich predstáv, že hoci je to ťažké, bolí to a trvá to už tak dlho, On to dokáže premeniť do víťazného konca. A má pre nás pripravené oveľa viac, ako si vieme predstaviť, oveľa krajšie veci a vzťahy, než po akých sme túžili. Nech je život akokoľvek ťažký a tvrdý, raz uvidíme celú tú prenádhernú mozaiku, čo má Pán pre nás pripravenú... možno sa trápime s posledným kúskom puzzle a možno sme ešte len na začiatku a triedime dieliky podľa farby, ale len s Bohom to poskladáme celé.
Tak, ako aj žalmista píše: „Prečo si smutná, duša moja? A prečo sa chveješ? Dúfaj v Pána, lebo ho ešte budem velebiť, moju spásu a môjho Boha.“ (Ž 42, 6)
