Boli sme na obnove. Áno. Ja, matka troch detí, môj manžel a naše tri deti. A s nami rodiny s tri a viac deťmi J. A áno, načerpali sme! Mali sme „prednášku“, v ktorej kňaz čerpal z novej encykliky pápeža Františka a veľmi ma oslovila stať o závisti. Lebo áno. Veľmi - ale veľmi - som jej kedysi prepadla. Keďže „Duch si vanie kam chce“, v aute máme nahrávku piesne od Petra Nagya (čítaj nižšie), ktorá ma tiež „dohnala“ písať práve o závisti.
Človek často používa slovo závisť a už si asi aj myslíme, že tá pravá ani neexistuje. V „dobrom“ si závidíme, že tí druhí idú na Malorcu, v „dobrom“ závidíme, že kamoš spravil skúšku na prvý raz. Samozrejme, že doprajeme. V „dobrom“ závidíme susede novú obývačku a ešte viac sme „prajní“, keď má kolega prémie, či manželku, čo napečie. Kolegyni „doprajeme“ manžela, čo je domáci kutil a deti, čo nemajú problémy s učením či so správaním. A potom prídeme domov z práce a vlastne zistíme, že manželka je celé dni doma, kávičkuje s kamoškami na materskej a „nič nerobí“, kým ja zarábam peniaze. Alebo brat pozerá telku, lebo má už uzavreté známky, kým ja som ešte len v polovici skúškového. Sestrin syn ide do školy pre nadané deti, kým môj má ešte odklad do škôlky. A ten nenápadný červík, čo prehlodá celé vaše vnútro a začnete sa ľutovať a sústreďovať sa iba na to, čo nemáte, je tu. Lebo veď: „Ja im to vlastne prajem... ale len nech počkajú! Raz ja si budem kávičkovať, či pôjdem na pivo s kamošom kým ona bude uspávať sama deti. Raz ja budem pozerať hokej a sestra robiť opravák...“ tak to predsa funguje... „KAŽDÝ sa predsa musí mať niekedy zle! Nie stále iba ja! Samozrejme, že im to neprajem, ale predsa, tak funguje život... nemôže sa mať stále niekto iba dobre a ja stále zle...“
V niečom takomto som fungovala aj ja... Ako spieva Peter Nagy: „Presne takto chutí vždy ukradnuté šťastie“. Možno sa naozaj „tí druhí“, ktorým som naoko dopriala, mali niekedy aj ťažko či zle. Možno sa naopak nikdy ťažko nemali. Ale MŇA a moje ne/šťastie to neovplyvnilo. Lebo moje pocity nemôžu byť ovplyvňované životmi a emóciami druhých ľudí.
To, čo ma oslovilo z encykliky ma len usvedčuje. „Závisť je smútok nad prospechom druhého, ktorý ukazuje, že nás nezaujíma šťastie druhých, lebo sme výlučne koncentrovaní na svoj vlastný komfort. Skutočná láska oceňuje úspechy druhých, necíti ich ako ohrozenie a oslobodzuje sa od trpkej príchute závisti. Prijíma to, že každý má iné dary a rozličné životné cesty. Láska nás vedie k úprimnému oceneniu každého človeka, k uznaniu jeho práva na šťastie.“
Peter Nagy - Hovniválik
Kotúľa si Hovniválik guľôčku,
chrobáky ho pozorujú po očku,
Netušia, že čo to má, však závidia mu strašne.
Závisť krátkozraká je, to aj nebo žasne.
Zviazali ho zobrali mu guľôčku.
Zvedaví ste čo si teraz s ňou počnú?
Hovniválik smeje sa keď si berú nože,
Že si guľku rozdelia. Čo proti zlobe zmôže.
Chrobáky si dali kopcom na tanier.
Ochutnali a v tom veľké sklamanie.
Presne takto chutí vždy ukradnuté šťastie.
Závistlivé chrobáky sú všetkým teraz na smiech.
Ľudia zlatí veď si už nezáviďme.
Každý máme kúsok šťastia na prídel.
Tlačíme tú guľôčku, v nej všetko svoje šťastie.
Pozor nech ju nestratíš a nech pekne rastie.
