Beh je dnes „in“, teda moderný. Pre mňa zatiaľ jediná vhodná alternatíva, keďže do posilňovne či na zumbu v stanovený termín sa nedostanem, ale vybehnúť si môžem, vždy keď sa dá. Tento rok sa mi dalo alebo chcelo iba päť razy :-D .
Minulý rok som sa zúčastnila charitatívneho behu toť vo vedľajšom meste. 5,5km? Si vravím, to dám J . A tak som sa zapísala aj tento rok. Aj zabehla. A pritom mi hlavou išli myšlienky, o ktoré by som sa rada s vami podelila. Zistila som, že bez tréningu to nie je med lízať. A že nás aj na starej známej ceste môže vždy niečo prekvapiť.
Ako sme tak vyštartovali a vedľa mňa obrovský motivujúci počet ľudí, vravím si: „To je náladička, to mi vydrží až do konca!“. Tak to býva podľa mňa aj v živote. Niečo nás nadchne a ideme. Častokrát s davom. Potom si (snáď) spomenieme, kto sme, komu sme uverili... a tak, keď ste ako ja „hŕŕŕ“ a nepomodlili ste sa skôr, ako ste sa rozhodli, tak sa aspoň začneme modliť po ceste: „Bože, dobre robím? Správne kráčam, správne vediem tých, čo si mi zveril?“ a počúvame odpovede, nápovede, rady. A ideme. A obetujeme tie naše ťažkosti (blato, kamene, jamy, konáre, iných bežcov na trati...), aby sme stále počúvali toho nášho Boha a tešíme sa z behu (teda života). Ale raz príde zlom. Vtedy, keď sa treba rozhodnúť - či bežím, hoci už nevládzem, lebo napríklad kamoška je ďaleko predo mnou a manžel/kolega/syn ďaleko za mnou. Budem utekať, hoci medajlu už aj tak nezískam? Veď by stačilo do cieľa dokrivkať. Alebo to ukončia aj bezo mňa. Možno sa nám stane aj v živote, ako mne na trati, že sa pýtame: „A kde je tá posila (voda na pitie)? Prečo ju posunuli tento rok, veď ja som rátala s tým, že to bude PRESNE TAK ISTO!“ Tá cesta, po ktorej sme išli hore, šťastní, plní viery, lásky, nádeje a schopní obety raz príde na vrchol. Trošku sa tam poohrejeme, pofotíme a myslíme si, že už je koniec. Sem sme chceli prísť, sme blízko k Bohu, tak blízko už k Nemu viac nebudeme a tak si to vychutnávame mysliac, že „navždy“. Lenže z kopca (alebo z bodového zlomu) sa musí zliezť. Vždy. Lebo aj tam sa ukáže naša viera. Či nás to stúpanie do kopca, alebo cesta z kopca (ergo to behanie či obeta) niečo naučilo. Lebo ak chceme byť s Bohom navždy a na veky vekov, vydržať treba! Aj keď sa od Boha vzďalujeme, lebo ideme z kopca. Aj keď sa zotmie a my nevidíme konca kopca (alebo trápenia), aj keď nevidíme tú „vodu na pitie“, čo minulý rok - keď po ceste nestretneme už nijakú pomocnú ruku, kamarátku, čo sme naraz vyštartovali. Možno budeme stretávať ďalších ľudí, čo to vzdávajú a prestali už bežať, lebo nevládzu, alebo by sme sa mohli vzdať, lebo „veď už aj tak nevyhráme“. Vo svete, či ak chcete na ceste, je lákadiel a klamstiev tohto sveta totiž neúrekom. Necháme sa klamať predstavami o tom, ako by to malo všetko fungovať, lebo veď minule nám to vyšlo, alebo že všetci to tak robia. Svet nás klame, akým smerom by sa mal uberať náš život, aké by mali byť naše manželstvá, deti, rodičia, práca, vzdelanie, kolegovia či spolužiaci. A cítime sa nespravodlivo, ak ľudia nie sú takí, akí by podľa našich predstáv mali byť, že nie sú takí, akí boli pred rokom či desiatimi, že to nie sú tí, akých sme si vysnili. Mátajú nás myšlienky o tom, že sú všetci ku nám nespravodliví alebo nepravdy o tom, že sme my nemožní a nič sa nám aj tak nepodarí. Vtedy by sme sa mali zaprieť a zabojovať. Nie za naše predstavy, ale za naše rozhodnutia. Lebo sme sa rozhodli žiť vieru, nasledovať Pána, rozhodli sme sa vstúpiť do manželstva či vychovať deti a urobili sme to slobodne a dobrovoľne, lebo to považujeme za správne. Myslím, že tak, ako som sa postavila na štart charitatívneho behu, sa často staviame aj v živote. Na začiatku plní elánu a síl. Počas cesty nevládzeme, padáme a vstávame. Možno stojíme, porovnávame sa s inými, pýtame sa, či nám to bolo treba, niektorí sa možno zraníme, či si poplačeme, kým iní prejdú okolo nás s úsmevom. V piesni jednej slovenskej kapely sa spieva: „Keď sa chceš dobre mať, tak musíš utekať“... verím, že spievali nie o tom, ako utekať pred problémami, ale ako behať a utekať vytrvalo, napriek chybám, pádom, omylom a prekážkam. Kiež by sme sa vždy znovu a znovu rozhodovali ísť ďalej napriek problémom, aby sme spolu so sv. Pavlom mohli na konci povedať: „Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval.“ (2Tim 4, 7)
