S týmto heslom mávam problém. Žiť správne a nechať žiť iných (hoc aj nesprávne), lebo ja nemôžem byť zodpovedná za rozhodnutia druhých, iba za tie svoje.
Zažila som zopár obrátení. Veriacou som a stala v štrnástich rokoch. To bolo u mňa prvé veľké obrátenie. Prevrátilo mi život naruby – ale aj mojim blízkym a kamarátom. Lebo som sa zmenila. Pre rodičov to bol šok, že som začala chodiť do kostola a báli sa, či sa zo mňa nestane mníška. Pre kamarátky tiež, lebo ony začali chodiť na zábavy, piť či fajčiť, von s chalanmi a ja som nechodievala s nimi. Ale ja som dostala viac. No musela som niečo aj dať a niečo (starý spôsob život či zmýšľanie) zanechať.
Keď sa ma raz niekto spýtal, čo ako konvertitka hovorím na Cirkev a jej problémy, povedala som, že pre mňa je to akoby úľava, že cirkev je tvorená ľudmi. Že sú v cirkvi ľudia, čo robia chyby a môžu sa meniť a z nich poučiť. Niekedy totiž žiť ako vlk medzi ovcami - človek s chybami a minulosťou medzi (hoc len navonok) ideálnymi ľuďmi je ťažké. Nie vždy vás ľudia prijmú takého, akí ste. Nie vždy to dokážeme my. Ešte ťažšie býva prijať sám seba, alebo prijať to, že ľudia o nás hovoria, či vytvárajú si (nepravdivé) obrazy. To potom býva také ubíjajúce a neslobodné...
Za mojej kresťanskej „kariéry“ som musela toľkokrát ísť, kam bolo treba, ale mne sa nechcelo. Zotrvať vo vzťahoch, hoci boleli alebo zo vzťahov vycúvať, lebo (by) iba ubližovali. Pomôcť, hoci sama som pomoc potrebovala. Usmievať sa, hoci vnútro krvácalo. Modliť sa, hoci ústa ani srdce nevedeli ako alebo o čo prosiť. Ale veľakrát som to neurobila. Padla som, utiekla som, schovala sa, trápila sa sama, vyvršovala som svoju bolesť na druhých, vykričala sa, ublížila... ale len Jeden, JEDEN JEDINÝ, pri mne stál VŽDY. Kiež by som bola ako ON. S láskou bola BLÍZKO pri tých mojich, ktorých mi zveril alebo (iba) postavil do cesty. Boh, ktorého prosím, aby som mala trpezlivosť ako On – s chybami svojimi aj s chybami a slabosťami druhých. Aby som dokázala čakať, aby som nechcela stále iba ja zachraňovať, zakazovať a varovať pred chybami, ktoré vidím ja a ten druhý (napríklad) nie... Ale som hlavne vďačná, že keď už trpezlivá nedokážem byť ja, že mám úžasného Boha, ktorý ma nevymení a neopustí, aj keď nekonám podľa Jeho predstáv a že naopak On tú trpezlivosť má. Ako sa aj spieva v pesničke zo Žalmu 139:
Kam môžem újsť Pane pred Tvojím Duchom,
kam utiecť pred Tvojou tvárou.
Ak vstúpim do neba, do podsvetia,
počujem volať Ťa Kráľom.
Na šírom mori dnes plavím sa sám,
myslím si unikol som.
Azda ma tma skryje, zahalí noc,
Tebe však tma je svetlom.
Pane, Ty skúmaš ma a vieš všetko,
poznáš ma z lona matky,
utkaný v hlbinách zeme som bol
za takýto čas krátky.
Bože môj, skúmaj ma, moje srdce,
všímaj si moje cesty,
pozri sa, či nejdem blúdnym smerom
a veď ma do večnosti.
