Máte alebo poznáte aj vy „ne(vy)žiadané dary“? Pre mňa sú to také, ktoré nám často robia zo života „peklo“. Alebo proste nám len nevyhovujú. Také, ktorým neveríme, že sú pre nás dobré. Lebo by sme chceli mať iné dary. Možno preto, lebo nás tieto „dary“ často vovedú do nepríjemných situácií, ktoré treba potom vysvetliť, riešiť, premodliť, obetovať – a to sa spravidla nezaobíde bez ťažkostí.
Ako príklad uvediem človeka, ktorý neustále mešká. Poznám takých, ktorí meškajú kvôli svojej neschopnosti (niečo urobiť) ale poznám aj jedného, ktorý mešká, lebo sa mu vždy niečo pritrafí. Vyštartuje na čas... ale stretne bezdomovca, ktorému sa prihovorí, vyhoria mu poistky a práve v tej vetve, kde je aj chladnička (a teda to treba opraviť hneď), alebo ho len poprosí brat o pomoc. Koho iného by žiadal, veď vie, že práve tento nikdy neodmietne. Poznám aj taký dar, keď dokáže človek „splynúť s davom“. Povieme si, „super-schopnosť“. Ale pre toho človeka to možno znamená, že sa nikdy nepresadí, že sa nedokáže premôcť a z toho davu vyjsť. A čo taký dar, kedy je dotyčný vždy stredobodom pozornosti? Ale nie preto, že by tú pozornosť na seba strhával, že sa nebodaj oblieka výstredne, rozpráva nahlas, či srší humorom, skrátka „má ten dar“. Mať také fluidum – super, nie? Ale čo keď ten človek túži byť aspoň raz nepozorovaný, nepozdravený či nepoznaný? Príkladov takých darov, čo sme dostali do vienka je mnoho. Ak sme už prešli rôznymi skúsenosťami, zápasmi, bitkami, víťazstvami či pádmi, fázami odmietania či (seba)prijatia, možno sme už veľa premodlili a tento dar sme sa dokázali prijať. Brať ho naozaj ako dar a nie problém. Ale možno sme to nedokázali - ešte. Možno sme ten „ne(vy)žiadaný dar“ u seba nespozorovali, len sa nám niečo stále „deje“ a opakujú sa nám situácie, stavy, tie isté pády či vzlety a začína nás to tešiť či škrieť... a určite sa nájdu medzi nami aj takí, čo ten svoj dar poznajú, vedia s ním žiť, pracovať a už sú zaň aj vďační – ale ešte to nedokážu ľudia okolo nich...
Čo vtedy? Nemá zmysel bojovať s týmto darom. „Nesprávne predsavzatia si nerobím“, ako píše žalmista (Ž 101,3). Myslím si, že môžem spomenúť aj sv.Pavla, že: „Božie dary a povolanie sú neodvolateľné“ (Rim 11, 29). Mám dojem, že ten boj, ktorý každodenne zvádzame so svojimi darmi či darmi tých druhých (najmä tými, ktoré nevyhovujú našim predstavám) nás má niečomu naučiť. Sv. Pavol pokračuje v liste Rimanom o pohanoch a nie o nás či bratoch a sestrách so „špecifickými“ darmi. Ale snáď by sa dal tento výrok použiť aj na naše prijímanie darov, ktorým nie celkom veríme (a nielen pohanov, ako sa píše v liste): „Ako ste vy voľakedy neverili Bohu, a teraz ste dosiahli milosrdenstvo pre ich neveru, tak aj oni teraz neveria pre milosrdenstvo, ktoré sa vám dostalo, aby teraz aj oni dosiahli milosrdenstvo. Boh totiž všetkých uzavrel do nevery, aby sa nad všetkými zmiloval. Aká hĺbka Božieho bohatstva, múdrosti a vedomosti! Aké nepochopiteľné sú jeho súdy a nevyspytateľné jeho cesty! Veď kto poznal Pánovo zmýšľanie? Alebo kto bol jeho radcom? A kto mu dal niečo prvý, aby mu bolo treba vrátiť? Lebo od neho, skrze neho a pre neho je všetko. Jemu sláva naveky. Amen.“ (Rim 11, 30-36)
