Nedávno sa mi na sociálnej sieti vyhodila spomienková fotka zo zásnub s mojim manželom. Celý pobyt pršalo a jedinú hmotnú vec okrem zásnubného prsteňa na ruke som si odtiaľ odniesla topánky, ktoré som musela kúpiť, lebo mi moje premokli. Môj – vtedy snúbenec – má odvtedy na Rím zlé spomienky a už by tam nikdy nešiel (kvôli dažďu, samozrejme :-D ) ale ja Rím milujem aj napriek dažďu ;-). Keď sa tak človek ohliadne dozadu, zistí, že aj dnes je všetko tak, ako bolo predtým, iba my sme sa na veci pozerali inak. Môj manžel by najradšej sedel doma, ja doma neobsedím. Mňa rozladia iné veci, ako jeho; oddych má pre mňa iný význam ako pre neho, počasie ma neovplyvňuje tak, ako jeho. Mne sa chce do všetkého, jemu nie až tak. Rokmi človek obrusuje hrany a učí sa prispôsobovať sa jeden druhému a situáciám, ktoré nastanú. Sme tí istí ľudia, len s inými skúsenosťami. Donedávna som tomu hovorila „chyby“. A bolo mi ľúto tých chýb. Trápila som sa pre ne. Dnes viem a verím, že každá skúsenosť – hoc aj chyba, či akokoľvek si to nazveme – každé utrpenie, ktoré spôsobíme sami, či ho spôsobia nám, nás posunie. Má nás posunúť. Stará múdrosť „Pán dopustí, ale neopustí“ sa tak ľahko vyslovuje, ale tak ťažko zažíva. Ďalší rok končí a snáď každý sa obzrie za tým uplynulým a bilancuje. Niekto možno zakúsil, že ľudia dokážu sklamať a druhý sa na svojich „chybách“ naučil, že sklamať môže aj on sám. Jeden sa učí odpúšťať druhým, iný sa učí odpúšťať sám sebe. Naučila som sa, že ak si veci a ľudí predstavujeme, akýí by mali byť a čo by mali robiť a hovoriť, nás bude trápiť viac, ako keď nebudeme očakávať. Posledné dni som zakúsila neočakávať nič ani od svojich detí. Pozorujem ich, počúvam a začínam im viac rozumieť. Je čas – možno nie napraviť chyby spáchané, lebo čas už nevrátime – ale predísť ďalším. A do všetkého volať a pozývať Boha. Do našej dôvery či nedôvery (k ľuďom alebo sebe samým), do našich vzťahov, práce, aj k nám domov. Nikdy nie je neskoro, Pán čaká, kým Ho zavoláme. Túži po nás láskou odvekou. A to ma napĺňa pokojom a dôverou. Lebo keď už človek okúsil sklamanie z dôvery iným či sebe samému, je iba Jeden, ktorý nesklamal nikdy. A ak sa nám z Božieho milosrdenstva dostalo, ak sme nebodaj my v uplynulý rok milosrdenstva dokázali odpustiť, no tí druhí to nedokázali, modlime sa za nich. Neustále a vytrvalo. K tomu nám Pán Boh pomáhaj.
