Začalo pôstne obdobie. Kamarátka Erika ma nakopla do nejakej pôstnej aktivity s deťmi. Lezieme svojimi sebazapreniami a dobrými skutkami po rebríku (nakreslený na papieri) do neba. Už vidím prvé ovocia – deti pri spoločenských hrách doprajú víťazstvo tomu druhému, dokonca aspoň ochutnajú polievku, ktorá im vôbec „nevonia“. Tatinko nám už dva razy pripravil raňajky (u nás je kuchyňa výsostne moja parketa ;-) ) a ako tak píšem, tuším najviac zaostávam v sebazapreniach ja :-o . Tá istá kamarátka mi napísala a ja sa s tým stotožňujem, že pre ňu nie je pôst deprimujúci a pochmúrny, ale osviežujúci... lebo nielenže sami seba niečo naučíme, sami seba prekonáme, pre druhých budeme isto príjemným prekvapením a o tom, že v nebi sa nám to ráta, ani nehovorím ;-) . Hneď na začiatku pôstu som čítala článok o sv.Terézii z Lisieux – ako ona vidí pôst. (tu) citujem: „Cesta k Bohu vedie práve cez malé skutky lásky a sebazaprenia, akým je vstať v noci, aj keď viem, že môže vstať aj manžel. Keby sme poznali hodnotu, akú majú takéto skutky v Božích očiach, hľadali by sme ich ako vzácny poklad a bili sa o to, aby sme ich získali čo najviac…“. Niekedy možno vidíme ovocie sebazaprenia hneď (ako napríklad, keď moje deti doprajú jeden druhému vyhrať, alebo keď dáme niečo svoje či zo seba a premkne nás taký príjemný pocit), inokedy máme sklon si myslieť, že to „nemá zmysel“, lebo sa v našich životoch nič nemení, alebo nebodaj stále zhoršuje. A modlím sa, aby som ustála práve tieto skúšky. Najsamlepšie na týchto sebazapreniach je, že ich môžeme za niečo či niekoho obetovať. Že ľudia sa trápia veľa, je viac, ako isté. Veľakrát to už vyzerá beznádejne, no naše modlitby a obety nikdy nie sú stratené. Ako keď prepustili neprepustiteľného Petra Jašku. Ako keď sa manžel v jednej rodine v našom okolí modlil za svoju nevernú manželku a ona sa obrátila a on jej dokázal odpustiť. Ako keď manželka z nášho okolia roky trpela alkoholizmus, ponižovanie a dlhy svojho manžela, no nikdy mu nepriala nič zlé a on nakoniec rodinu opustil a síce sa o nich nezaujíma, ale rodine neskutočne odľahlo. Ako možno ten istý prípad iba „v ružovom“ skončil tým, že pod vplyvom aj manželkiných modlitieb a obiet sa tento dal na liečenie a teraz stojí opäť pri rodine. Ako keď som videla môjho otca, ktorý ma nepúšťal za mlada do kostola, sedieť s františkánmi pri jednom stole a veselo diskutovať. (vidím to ako ovocie toho, že pred prvým svätým prijímaním som dostala na spovedi zadosťučinenie obetovať každé sv. prijímanie za obrátenie svojich rodičov). Alebo keď niekto založí charitu, či niekde vyrastie pútnické miesto a financie sa hrnú práve vtedy, kedy ich treba. Alebo otehotnie niekto (a rovno dvojičky), kto dlho nemohol. Alebo naopak - ak naďalej nemôžu otehotnieť - nájdu manželia spoločný smer inde. V zázraky (obiet) verím a chcem veriť, toto všetko sú príklady len z môjho okolia. Zázrakov a vyslyšaných modlitieb je oveľa viac, viem, že mnohí by ste vedeli rozprávať :-). Len verme! verme, že každú bolesť, námahu a trápenie Boh premení. Využime tento milostivý čas pôstu a začnime od seba!
