Poslednú dobu sa zamýšľam nad tým, prečo sú medzi ľuďmi takí, po ktorých vám zostane pocit, že čas strávený s nimi nebol márny. Lebo ostal dobrý pocit a radosť zo stretnutia, ktorá trvá. Prečo sú niektorí ľudia viac darom, ako iní? Myslím na študentov, čo učím, aj bývalých žiakov a ešte viac myslím na svoje vlastné deti. Čo a ako urobiť, aby som ich vychovala správne, čo musíme zvládnuť my rodičia, aby naše deti zvládli nástrahy tohto sveta, aby vždy vedeli, že sa môžu vrátiť, aj keď vykonajú niečo zlé. Tak veľmi sa modlím, aby som bola dobrým rodičom a z mojich chlapcov vyrástli ľudia, ktorí budú darom.
Spomínam si na moju jednu obrovskú lotrovinu z puberty. V telke bývali reklamy na nové výrobky „zo západu“ a samozrejme, že mi ich naši nechceli nikdy kúpiť. Tak som im kradla peniaze. Najprv dvacku, potom viac, potom som dokonca pár krát vytiahla aj tisícku (ešte boli koruny, nie eurá, ale aj tak...), až ma mama pristihla. Nepovedala nič, dokonca ma nechala ísť. A keď som sa vrátila, stále mi nič nepovedala. Čakala som, že keď príde otec a povie mu to, že ma „zabije“, ale nikto mi nič neurobil, „len“ mama sa so mnou nerozprávala asi 2týždne. A ja som každý ten deň čakala, kedy to príde ale nikdy, dokonca ani teraz nie, sme sa o tom nerozprávali. Fakt, že som nikdy za to nedostala a to ticho, ma naučilo viac ako akákoľvek bitka, či neustále pripomínanie toho, čo sa stalo. Neviem, či moja mamina robila správne, ale pomohlo mi to a odvtedy som nič neukradla. Pripomína mi to milosrdného Boha, ktorý síce naše hriechy nepremlčí, ale nevzdá sa nás. Možno budeme aj trpieť, možno bude aj trest a bude iný, ako by sme si sami predstavovali, ale vždy nás čaká prijatie a láskavá náruč. Chcela by som byť takým človekom. Viem, ako vedia byť k sebe deti kruté, dokonca aj keď sú to súrodenci či kamaráti. Ale aj učitelia vedia byť nespravodliví a rodičia vedia byť neprítomní...čím to je, že niekto to "ustojí" a niekto nie? Stále nad tým rozmýšľam a viem iba, že keby som chcela robiť všetko vlastnými silami, nepomôžem sebe ani nikomu inému. Byť pevný v zásadách, ale láskavý. Byť trpezlivý, ale vyžadovať splnenie úlohy. Byť láskavý, ale neposúvať hranice, nezľahčovať chyby a napriek tomu byť milosrdný. Každého rodiča, učiteľa, či šéfa, ktorý vybojoval tento boj obdivujem. A prosím, aby som bola takou matkou a učiteľkou. Každý z nás musí vybojovať boj sám so sebou (akési vzorce či traumy z detstva, zo školy či z puberty..) a komu ostane ešte síl byť pre druhého darom? Kde inde máme čerpať, ak nie "pri zdroji"? Ak nie od LÁSKY, ktorou je náš jedinečný Boh a Pán?
Pri predstave tých skvelých rodičov a učiteľov, šéfov a predstavených ktorí to nevzdávajú, ktorí bojujú, ktorí vidia aj „za obzor“ a ktorí nám veria, nikto iný väčší a spravodlivejší a milosrdnejší mi nenapadá, ako náš Boh. „Netrápi“ sa s jedným či tromi či piatimi deťmi, ako my. Alebo s celou triedou študentov, alebo so zamestnancami firmy, pacientami či inými zverencami, ale má nás na starosti veľmi veľa. Ku každému z nás je však rovnako láskavý a osobný a trpezlivý a odpúšťajúci, má pre nás otvorenú náruč, vie vypočuť a vie, čo je v nás napriek či vďaka „tomu všetkému“. Lebo za to, z ktorého človeka ide dobrý pocit, ktorý ostáva, môže LÁSKA. A keď tak veľmi obdivujem ľudí chcem sa im aspoň v niečom podobať, ako veľmi potom chcem obdivovať Boha. Ako veľmi chcem ďakovať Jemu. Lebo, ako je napísané: "Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú." (1Kor2,9)
